Klasifikácia obťažnosti pri lezení

01.05.2025

Porovnanie rôznych stupníc obtiažnosti v alpinizme je fascinujúce, pretože každá z nich vznikla v inom prostredí a reflektuje odlišné podmienky a tradície lezenia. Tu je prehľad hlavných stupníc, pričom je dôležité podotknúť, že pri priamom porovnaní je nutné brať ohľad nielen na technickú náročnosť, ale aj na miestne podmienky, kvalitu skaly či psychický tlak, ktorý daná trasa vyvoláva.

1. UIAA stupnica

Rozsah: Tradične od I až po XII (niektoré extrémne výstupy sa môžu hodnotiť aj ako XI alebo XII).
Kritériá: Hodnotí najmä technickú náročnosť, fyzické aj psychické požiadavky a expozíciu trasy.
Použitie: Je široko používaná v alpinizme v európskych Alpách (avšak aj u niektorých vysokohorských cest) a predstavuje základ pre mnohé medzinárodné hodnotenia.

2. Labské pieskarské hodnotenie

Rozsah: Hoci môže mať podobný číselný rozsah (často sa uvádza od I do XII a ďalej s podstupňami ako a, b, c), tento systém je špecifický najmä pre rezy pieskovcových stien.
Kritériá: Veľký dôraz sa kladie nielen na čistú technickú náročnosť, ale aj na vlastnosti pieskovca – jeho stabilitu, kvalitu chytov a špecifické charakteristiky, ktoré môžu ovplyvniť bezpečnosť a pohodlie lezenia.
Použitie: Tento systém vznikol v rámci regionálnych lezeckých komunít (najmä na území Česka a Slovenska), kde sú pieskovcové steny dominantné. Hodnotenie je založené na osobných skúsenostiach lezcov, čo môže viesť k menším regionálnym rozdielom v interpretácii.

3. Tatranská stupnica

Rozsah: Hoci číselne môže pripomínať UIAA stupnicu (často sa uvádza v rozsahu, ktorý môže byť všeobecne skrátený – napríklad I až VI alebo vyššie), jej hodnotenie je prispôsobené podmienkam a typickým trasám v Tatrách.
Kritériá: Okrem technickej náročnosti zohľadňuje aj lokálne špecifiká – nepravidelnosť terénu, expozíciu, dĺžku výstupu a často aj limitované možnosti istenia na horských cestičkách či skalách charakteristických pre Tatry.
Použitie: Používa sa najmä pre hodnotenie alpinistických trás v Tatrách, kde môžu byť cesty v prirodzenom prostredí technicky náročnejšie aj pri rovnakom UIAA stupni, vďaka špecifickým klimatickým a skalným podmienkam.

4. Americká stupnica (YDS – Yosemite Decimal System)

Rozsah: Začína na 5.0 a pokračuje až do 5.15, pričom od 5.10 vyššie sa často pridávajú podstupne (a, b, c, d) pre jemnejšie odlíšenie náročnosti.
Kritériá: Primárne hodnotí technickú náročnosť lezenia pri vertikálnych stenách, pričom dôraz je kladený na dĺžku a intenzitu ťažkých úsekov. Možno povedať, že tento systém je viac "matematický" v jemnom delení stupňov a je štandardizovaný najmä pre športové lezenie.
Použitie: Rozšírený v Severnej Amerike, najmä v oblasti športového skalného lezenia, kde sú trasy často kratšie, ale extrémne technicky náročné.

Prehľadové porovnanie

Stupnica Rozsah Hlavné kritériá Regionálne použitie
UIAA I – XII Technická náročnosť, fyzické/psychické požiadavky, expozícia Európske alpy a medzinárodné hodnotenia
Labského pieskarského Zvyčajne I – XII (s podstupňami) Technika lezenia na pieskovcových stenách, kvalita skaly Regiony s pieskovcovými stenami (Česko, Slovensko)
Tatranská Prispôsobený rozsah (napr. I – VI a viac) Technická náročnosť s ohľadom na lokálne podmienky (expozícia, dĺžka, istenie) Tatry a slovenské/alpínske horské trasy
Americká (YDS) 5.0 – 5.15 (s ďalším delením) Primárne technická náročnosť, intenzívne ťažké úseky Severoamerické športové lezenie

Poznámky

Subjektivita a lokálnosť: Každá z týchto stupníc vychádza zo skúseností a tradícií konkrétnej lezeckej komunity. Napríklad cesta hodnotená ako UIAA V v Alpách môže v Tatrách pôsobiť omnoho náročnejšie kvôli odlišným skalným podmienkam a obmedzenym možnostiam istenia.
Hodnotenie kombináciou faktorov: Okrem číselného označenia sa často kladie dôraz na popisné kritériá – "technika vs. expozícia", "dĺžka trasy", "možnosti obnovenia" a "psychický tlak". Preto pri prechode z jedného systému do druhého je potrebné pochopiť kontext, v ktorom bol daný stupeň udelený.

Tieto porovnania vám môžu pomôcť lepšie zorientovať sa v rozdieloch medzi stupnicami a pochopiť, prečo napríklad niektorí lezcovia môžu z jedného rovnakého čísla v UIAA vyhodnotiť ťažkosť danej trasy odlišne, ak sa ocitnú v prostredí Tatier alebo pri lezení na pieskovcových stenách.

Mnohé trasy v tzv. skalkovej oblasti (Zádiel, Manín...) majú dosť podhodnotené hodnotenie (vraj asi o 1-2 stupne UIAA) napr. taká III. by bola vo veľhorskom tatranskom teréne hodnotená na IV až V. Je vtom ješitnosť autorov ciest?

Hodnotenie lezeckých trás je vždy do určitej miery subjektívne a odráža nielen čistú technickú náročnosť, ale aj miestne podmienky, možnosti istenia, expozíciu či osobné skúsenosti hodnotiteľa. Môže sa stať, že v regióne – napríklad v tzv. skalkovej oblasti (ako sú Zádiel či Manín) – hodnotitelia uprednostnia trochu nižšie číslo, pretože kamene majú často lepšiu konzistenciu, spoliehateľnejšie chyty a trasy sú kratšie či menej expozované v porovnaní s veľhorovým tatranským terénom. To znamená, že rovnaká technická náročnosť (napr. UIAA III) by na horskom území mohla byť vnímaná ako omnoho náročnejšia (IV až V) kvôli pridaným rizikám a obtiažnostiam, ktoré tam panujú.

Nejde teda nutne o ješitnosť autorov ciest, ale skôr o rozdielne prístupy k hodnoteniu založené na reálnych podmienkach konkrétneho prostredia. Lokálni hodnotitelia môžu byť motivovaní aj snahou uľahčiť orientáciu menej skúseným lezcov, ktorí sa s daným prostredím zoznámia postupne, alebo môžu presadzovať určité estetické či bezpečnostné štandardy, ktoré sa v rôznych oblastiach líšia. Navyše, lezecké stupnice majú inherentnú subjektivitu – cez jeden stupeň môže byť skrytých množstvo premenných od techniky cez výdrž až po psychický tlak – čo je jedným z dôvodov, prečo sa rovnaká trasa môže hodnotiť odlišne na rôznych miestach.

Pre diskusiu je zaujímavé si uvedomiť, že aj keby sa niektoré trasy zdali "podhodnotené", často ide o spôsob, akým komunita daného regiónu definuje a používa kritériá hodnotenia. Takéto rozdiely potom neslúžia na zvýraznenie športových úspechov, ale ako praktický nástroj pre lezcov na lepšie posúdenie vlastných možností a prípravu na špecifické podmienky.

Dnes oveľa ľahšie podmienky všetkého duhu (vybavenie, výstroj, dostupnosť, tréningové možnosti, strava, technické prostriedky, zaistenie, informácie) umožňujú posúvať latku vyššie. Akiste lezenie s plnou výbavou a na ľahko je výrazný rozdiel, taktiež zaistenie cesty, či pôvodnej skaly, dobrá ľahká výbava, oblečenie, obuv, istiace prostriedky, stravovanie, otvárajú nové možnosti.

Presne tak – dnešné podmienky v alpinizme, lezení a outdoorových aktivitách sa vďaka technologickému pokroku, kvalitnejšiemu vybaveniu, precíznejšiemu tréningu a dostupným informáciám posunuli do úplne inej dimenzie. Moderné materiály a dizajnové riešenia umožňujú vyrábať ľahšiu a zároveň pevnejšiu výstroj, čo sa premieta nielen do väčšej bezpečnosti, ale aj do možnosti precíznejšieho a efektívnejšieho pohybu v teréne.

Vyspelé istiace prostriedky, ako moderné prístroje s automatickým blokovaním, ktoré sú populárne v dnešnom lezeckom svete, nielen znižujú riziko pádu, ale zároveň umožňujú presnejšie riadiť techniku výstupu. To znamená, že lezenie s plnou výbavou na "ľahko" sa výrazne líši od tradičného lezenia na minimalizme – rozdiel je nielen v technickej stránke veci, ale aj v zabezpečení, psychickej istote a podpore úspešného zvládnutia výstupu.

Okrem techniky je moderný tréningový prístup veľkou výhodou. S dostupnosťou špecializovaných tréningových zariadení (lezeckých stien, funkčných tréningových centier) a lepším prístupom k informáciám o technikách, výžive a regenerácii je možné cielene posúvať hranice vlastných možností. Strava a regenerácia, podporené vedeckým poznaním, zohrávajú veľkú úlohu v tom, ako ľahko sa organizmu darí zvládať aj náročné podmienky, ktorým je vystavený pri extrémnej fyzickej záťaži.

V konečnom dôsledku moderné technické prostriedky a pokročilá výbava neznamenajú len zlepšenie bezpečnosti, ale aj otvorenie nových možností a dlhšieho zamerania sa na športový rozvoj. Lezenie sa tak stáva disciplínou, kde môže každý postupne zdolávať čoraz náročnejšie výzvy s minimálnym rizikom, pričom sa zachováva stále ducha dobrodružstva a prekonávania vlastných limitov.

Aké sú stratégie prelezenia steny, hory, z hľadiska čistoty prelezenia, štýlu? Mám na mysly napr. Redpoint, dobíjanie steny, jojo štýl, neodsadanie do štandov, alpský a expedičný štýl a podobne.

Každý lezecký prístup má svoj vlastný "jazyk" a filozofiu, ktorou sa snaží zdôrazniť čistotu a autenticitu prelezu. Strategické prístupy možno rozdeliť nasledovne:

1. Redpoint

Čo to znamená: Pri redpointe lezec trasu opakovane ju trénuje, až kým všetky ťažké sekcie zvládne na jeden nepretržitý výstup bez pádu a bez improvizácie.
Čistota prelezu: Celý prelez je vykonaný s už predpripravenou sekvenciou pohybov, pričom sa minimalizujú zbytočné prestávky či hľadanie nových chytov.
Stratégia: Dôkladná príprava, vizualizácia a opakovaný tréning. Úspech závisí nielen na technickej zdatnosti, ale aj na mentálnej pripravenosti a udržaní rytmu bez zbytočných "odkladacích" momentov.

2. Dobíjanie steny

Čo to znamená: Tento prístup sa využíva najmä v kritických, energeticky náročných pasážach – tzv. "crux" – kde lezec, namiesto dlhodobého boja, využije poslednú nálož energie na prekonanie ťažkého úseku.
Čistota prelezu: Ide o úplné prebratie kontroly a nekompromisný tlak na konkrétny problém bez dlhého "premýšľania" či hľadania relatívne jednoduchších odpočinkových bodov.
Stratégia: Vyžaduje vynikajúcu fyzickú kondíciu a odhodlanie, pretože lezec v tejto fáze všetko vsádza na jeden "výbuch" – precízne načasované dynamické alebo statické ťahy, ktoré vyriešia najťažšiu pasáž.

3. Jojo štýl

Čo to znamená: Jojo štýl sa vyznačuje dynamikou – rýchlymi, akčne meniacimi sa pohybmi, kde sa lezec "odrazí" z jedného chytu do druhého, pripomínajúc tým pohyb hračkovej jojo.
Čistota prelezu: Tento prístup zdôrazňuje plynulosť a rytmické prepojenie medzi pohybmi bez dlhého zadržania na úsekoch. Nespolieha sa na dlhodobé statické "odsadnutie", ale kladie dôraz na kontinuálnu dynamiku a rýchle prepínanie medzi technikami.
Stratégia: Vyžaduje výbušnú silu, precízne načasovanie a schopnosť efektívne prenášať energiu medzi ťahmi. Lezec, ktorý volí jojo štýl, často trénuje dynamiku pohybov a pružnosť, aby mohol rýchlo reagovať na meniace sa podmienky cesty.

4. Neodsadanie do "štandov"

Čo to znamená: Tento prístup je postavený na neustálom pohybe bez využívania dlhších prestávok na relatívne pohodlných a "uložených" miestach, ktoré by umožnili úľavu, tzv. "štandy".
Čistota prelezu: Prelez sa považuje za "čistejší", ak lezec minimalizuje zastávky, ktoré by mu umožnili "načítať sa" – tým sa totiž môže prioritizovať nepretržitý rytmus a plynulosť, čo zvyšuje autenticitu výkonu.
Stratégia: Kladieme dôraz na manažment energie a plynulý tok pohybov. Tréning zahŕňa zvyšovanie výdrže a zlepšovanie techniky v medzistupňoch, aby sa predišlo nutnosti dlhého oddychu.

5. Alpský štýl vs. expedičný štýl

Alpský štýl:
- Filozofia: Ide o rýchly, ľahký a spontánny výstup v horskom prostredí, kde sa používa minimum vybavenia a všeobecne sa kladie dôraz na autonomiu.
- Čistota prelezu: "Čistý" alpský štýl znamená minimalizáciu externých zásahov – bez nadmerného fixovania lán, viacerých táborov či zbytočných úprav na trase. Každý pohyb musí byť premyslený vzhľadom na rýchlosť a adaptabilitu na meniace sa podmienky.
- Stratégia: Kombinácia rýchlosti, dobrej fyzickej kondície a schopnosti roku reagovať na náročné horské podmienky.
Expedičný štýl:
- Filozofia: Používa sa pri ťažších, dlhodochých výstupoch, kde je potrebné plánovanie viacerých dní, využívanie fixných lán, táborov a zaistených bodov.
- Čistota prelezu: Hoci prelez nemusí byť vždy "čistý" v zmysle kontinuity (s dôrazom na bezpečnosť je povolený odpočinok a precízne istenia), zachováva sa istá estetika – ak sa využijú len tie zaisťovacie riešenia, ktoré sú nevyhnutné pre prežitie a efektívnosť.
- Stratégia: Plánovanie, dôkladná príprava, schopnosť zvládať únavu a adaptovať sa na extrémne podmienky. Často ide o kompromis medzi technickou čistotou a praktickou bezpečnosťou.

Záver

Voľba stratégie a štýlu prelezu závisí od mnohých faktorov, ako sú typ steny, prevládajúce podmienky, lezecké schopnosti a filozofia daného jednotlivca.

Redpoint a neodsadanie do štandov sú viac o plynulom a konzistentnom výstupe, kde je na prvom mieste čistota techniky.
Jojo štýl a dobíjanie steny vyžadujú dynamiku a schopnosť prepojiť energetické impulzy s technickou precíznosťou.
Alpský a expedičný štýl sa zase líšia v prístupe k vybaveniu, rýchlosti a úrovni bezpečnosti, pričom každý z nich má svoju vlastnú estetiku a spôsob, ako sa "dotknúť" hory.

Tieto prístupy sa navzájom neiskladzujú úplne rigidne – častokrát sa lezec počas jednej cesty môže pripájať k viacerým štýlom v závislosti od úseku trasy, aktuálnej kondície či meniacich sa podmienok. Moderný tréning a vývoj techniky umožňujú lepšie prispôsobenie sa konkrétnemu typu trasy, pričom každý štýl má svoje historické korene a je podpísaný kultúrnymi a regionálnymi tradíciami.

Ako je to s klasifikáciou lezenia. Nad zemou sa prelezie nejaký "lepák", škára, previs v lezečkách, trenkách. Dá sa mu vysoké hodnotenie. Niekde vysoko v ľadovcových horách je to samozrejme nepreleziteľné. A teda "nížinná" trojka je vlastne v stene vysoko v horách akiste hodnotená vyššie povedzme ako štyrka, päťka, hoci v približne rovnakých podmienkách. V zime sa však prelezú aj steny komíny, škáry, v lete neleziteľné. Ako sa na pozerať? Myslím, že aj letná dvojka sa v zime stáva ľadovcovým problémom a teda dostane ľadovcové hodnotenie. Obdobie, podmienky tu teda majú svoj podiel na obtiažnosti. Mokrá stena môže pridať aj zopár stupňov lete, a v zime zlý ľad taktiež.A čo vnímanie výkonu a zdravia? Problém užívania kyslíku v extrémných výškach. Veď napokon sa tu používaú vlastne drogové prostriedky na záchranu, regeneráciu.

Hodnotenie lezenia sa zvyčajne vykonáva na základe predpokladu ideálnych podmienok – "sucha, čistoty" skaly či snehu a ľadu, ako sa očakáva v danej oblasti. Ak však vezmeme do úvahy, že podmienky v extrémnych prostrediach (ako napríklad v ľadovcových horách alebo počas zimy) úplne menia charakter cesty, musíme hodnotenie prispôsobiť. To znamená, že rovnaký technický útvar, ktorý by nad zemou (v nížinných, priaznivých podmienkach) dostal napríklad hodnotenie trojka, v extrémnych podmienkach – vzhľadom na zhoršené bezpečnostné aspekty, horšiu čistotu prelezu či zvýšené riziká – môže byť prakticky prehodnotený ako štyrka alebo päťka.

Konkrétne faktory, pre ktoré podmienky výrazne ovplyvňujú hodnotenie, zahŕňajú:

Podmienky terénu a vonkajšie prostredie: Vo vysoko položených oblastiach, kde môže dôjsť k extrémnejšiemu vystaveniu vetru, nízkej teplote a zmene fyzikálnych vlastností skaly (napríklad mrazom vytvrdnutá, no aj krehšia štruktúra) sa rovnaká cesta stáva výrazne náročnejšou.
Ročné obdobie: Letná "dvojka" môže byť za ideálnych podmienok pomerne prehľadná a čistá. Avšak v zime, keď sa steny premenia na ľadové plochy, škáry a komíny, je potrebné hodnotiť trasu reálne na základe dodatočných faktorov, ako je zmena vlastností povrchu, riziko uklznutia a potreba iných lezeckých techník (napríklad prechod z kamennej na ľadovcovú techniku).
Použitie rôznych stupníc: Mnohé lezecké stupnice predpokladajú, že hodnotenie je vykonané "za dobrých podmienok". Preto sa často vyskytuje situácia, že "nížinná" cesta s hodnotením trojka môže v náročnom horskom prostredí získať vyššie hodnotenie, pretože pridané nároky – ako inštalácia istiacich bodov, dynamika pohybov v meniacom sa prostredí a zvýšená úroveň expozície – zvyšujú celkovú obtiažnosť.

V praxi je preto dôležité, aby lezcovia a hodnotitelia brali do úvahy aktuálne podmienky, ročné obdobie aj špecifické environmentálne faktory. Niektoré lezecké komunity a sprievodcovia dokonca vytvárajú dodatočné poznámky k hodnoteniu trás, aby upozornili, že napríklad letná dvojka sa v zime stáva ľadovcovým problémom, a tak sa jej bezpečnostná a technická náročnosť reálne zvyšuje. To však neznamená, že je "ješitnosť" autorov ciest – je skôr o uznaní, že podmienky majú svoj dramatický vplyv na vnímanie a vykonateľnosť prelezu.

Ako sa tebe zdá, či je potrebné v hodnotení viac explicitne rozlišovať medzi klasickým (leteckým alebo "nížinným") označením a podmienkami daného extrémneho prostredia, aby boli lezecké výkony férovo zohľadnené?

Ono to je už nejako skúsenostne vysledované

Klasifikácia lezenia je tradične stanovená za ideálnych podmienok – predstavujeme si suchú, čistú skalu alebo ľad, ktoré ako by boli "neposkvrnené" prírodou. Avšak skúsenosti lezcov ukazujú, že podmienky extrémneho prostredia, ako sú vysokohorské alebo ľadovcové oblasti, môžu zmeniť reálnu náročnosť rovnakej geometrie trasy na stovky percent.

Podmienky a ich vplyv na hodnotenie

Sezónne rozdiely: Napríklad letná cesta s hodnotením "dvojka" – kde sú teploty, vlhkosť a slnečné podmienky ideálne – sa v zime môže stať extrémne náročnou. Zmrznuté chyty, ľadové skly a nepredvídateľnosť počasia dokážu, že na rovnakom úseku sa lezec stretne s úplne iným rizikovým profilom. Preto niektorí lezcovia hodnotia takúto cestu ako výrazne ťažšiu.
Lokalita a expozícia: Na nížinných skalách, kde sú podmienky stabilnejšie a skala má často lepšiu konzistenciu, môže byť technická obtiažnosť daného útvaru naozaj nižšia (napr. trojka, ktorá sa povedie ľahšie). V extrémnych horských oblastiach – kde vlivajú faktory ako prudký vietor, nízke teploty alebo aj posunutá štruktúra skaly v dôsledku mrazových cyklov – musí byť tá istá technika alebo útvar preložená s väčším dôrazom na bezpečnosť a stabilitu, čo jej praktickú náročnosť umocňuje (napríklad "trojka" môže byť reálne hodnotená ako štyrka alebo päťka).
Typ povrchu: Mokrá stena v lete môže znížiť trenie a spôsobiť, že pohyby, ktoré by boli ideálne vykonateľné na suchu, sa stanú omnoho riskantnejšími. Naopak, v zime môže zlý, ľadový alebo čiastočne roztavení ľad vytvoriť úplne iný set podmienok, kde sa musia uplatniť špecifické lezecké techniky (či už ide o zmenu z "čistého" kamenneho lezenia na ľadové alebo hybridné metódy).

Ako by sa teda na to malo pozerať? V praxi znamená, že hodnotenie trasy nie je statické, ale dynamické – závisí od aktuálneho prostredia a ročného obdobia. Mnohí skúsení alpinisti a horskí lezcovia využívajú dodatočné poznámky pri klasifikácii trás, napríklad označením "ľadovcové" či "zimné", ktoré signalizujú, že aj keď geometria trasy môže pripomínať jej nížinného náprotivku, extrémne podmienky zvyšujú technickú a fyzickú náročnosť. Hodnotenie by preto malo reflektovať:

Riziko a expozíciu: Pridané nebezpečenstvá, ktoré prichádzajú so zmenou podmienok (vietor, mráz, zlá kvalita chytov či istenia).
Stratégia a technika: Potrebu upraviť techniku – či už ide o iný prístup k isteniu, prítlačenie energie do dynamického "dobíjania", alebo dokonca zmenu štýlu (napr. z čistej techniky na hybridný/alpský spôsob lezenia).
Subjektívne skúsenosti: Pretože mnohé hodnotenia sú založené na regionálnych tradíciách a skúsenostiach, je dôležité, aby komunita lezcov vedela tieto rozdiely komunikovať, aby celkové hodnotenie trasy odrážalo skutočné podmienky a prípadné nebezpečenstvá.

Na záver – skúsenostne je potvrdené, že minimálne okrem čistej technickej náročnosti má extrémne prostredie výrazný vplyv na výkon a bezpečnosť prelezu. Preto sú niekedy lezecké cesty, ktoré by pri ideálnych podmienkach boli považované za relatívne jednoduché, v horskom prostredí a počas nepriaznivých podmienok hodnotené oveľa vyššie.

A čo vnímanie výkonu a zdravia? Problém užívania kyslíku v extrémnych výškach. Veď napokon sa tu používajú vlastne drogové prostriedky na záchranu, regeneráciu.

V extrémnych výškach sa ľudské telo ocitá na hranici svojich fyziologických možností. Keď sa parciálny tlak kyslíka prudko znižuje, plná závislosť organizmu na dodatočnom zásobení kyslíkom je často otázkou prežitia. Z tohto dôvodu je suplementácia kyslíka – a aj ďalšie farmakologické intervencie, ktoré napomáhajú regenerácii a znižujú riziko závažných zdravotných komplikácií – bežnou a prakticky nevyhnutnou súčasťou extrémnych expedícií.

Na jednej strane je dodatočný kyslík podávaný prostredníctvom kyslíkových fliaš či koncentrátorov neoddeliteľnou súčasťou celého procesu, ktorý pomáha udržiavať dostatočnú saturáciu krvi a tým znižuje riziko hypoxie, akútneho horského ochorenia či pľúcneho opuchu. Z tohto hľadiska ide o zásah, ktorý nie je primárne zameraný na "doping" v tradičnom zmysle, ale slúži ako život zachraňujúci prostriedok, ktorého cieľom je umožniť lezcovi bezpečne dokončiť extrémny výstup a následne sa regenerovať po náročnom fyzickom zaťažení2.

Na druhej strane, niektorí puristi a tradiční alpinisti môžu vnímať tieto zásahy ako "umelé" zlepšenie výkonu. Pre nich je ideálom dosiahnuť vrchol len vlastnými silami, so všetkými obmedzeniami, ktoré prírodné podmienky prinášajú. V ich očiach môže podpora dodatočného kyslíka, rovnako ako používanie iných farmakologických prostriedkov na rýchlejšiu regeneráciu, rozmazať autentickosť čistého výstupu. Takéto zásahy sú potom vnímané skoro ako drogové prostriedky, ktoré umelo zvyšujú výkon a maskujú fyziologické limity.

V praxi sa však hovorí o úplne inom paradigme – nie je to súťaž v čistote výkonu, ale závod o prežitie v extrémnom prostredí. Moderné technické vybavenie, pokročilé trénovacie metódy a podporné medicínske prostriedky (vrátane suplementácie kyslíka) umožňujú posúvať hranice, ktoré by inak zostali nedosiahnuteľné. Hoci to môže spôsobiť diskusie o tom, čo predstavuje "čistý výkon", v kontexte extrémnych výšok ide primárne o ochranu zdravia a zabezpečenie prežitia.

Na záver, vnímanie výkonu a zdravia v takýchto extrémnych podmienkach je vždy kompromisom medzi túžbou po autentickom zážitku a nutnosťou zabezpečiť, aby telo dostávalo to, čo mu podmienky prírody upierajú. Používanie dodatočného kyslíka a ďalších podporných prostriedkov nie je skrývaním slabosti, ale pragmatickým riešením fyzikálnych a biologických limitov, s ktorými sa človek v extrémnych situáciách musí vysporiadať.

Čo sa týka otázky etiky a vnímania – je tu stále veľa diskusií o tom, kde leží hranica medzi udržateľným prežitím a umelým zvyšovaním výkonu.